OD PRAVEKU PO ROK 1949

V   snahe priblížiť dejinný prehľad našej dedin­ky Svätý Martin za uplynulých 50. rokov od jej vzniku treba poukázať na tú skutočnosť, že ne­vznikla na nejakom úplne historicky bez­významnom kúsku zeme pod Karpatmi, ktorý okrem toho už spomenutého polstoročia nemá žiadne dejiny a že oň nemal nikdy nikto záu­jem. Opak je pravdou.

I keď sa o dávnej histórii Svätého Martina veľa toho nevie, bolo by vhodné pokúsiť sa z ka­mienkov vedomosti o jeho osídlení poskladať mozaiku dejín. Poloha zaniknutých osád a de­dín sa ťahá za severným okrajom dnešnej dedi­ny, po úbočiach zvažujúcich sa do koryta nie­kdajšieho potoka, ktorý bol zdrojom životodar­nej vody a ktorý spolu s vynikajúcimi klimatic­kými podmienkami vytváral vhodné prostredie na osídlenie a na široké poľnohospodárske vy­užitie.

Na prvom mieste spomeňme pravek, konkrét­nejšie mladšiu dobu kamennú /9 tisíc až 7 tisíc rokov pred Kristom/. Nálezmi z tohoto obdobia sú štyri sídliskové objekty a iné drobné pred­mety. Tieto objavy významne prispeli k štúdiu osídlenia západného Slovenska v časoch pra­veku. Ďalším zastavením na časovej priamke dejín je u nás na pamiatky bohatá doba laténska /5 stor.pred Kr./

Stredoveká osada sa tu pravdepodobne obja­vila v 6 stor. po Kr., obývaná už slovanským et­nikom so svojim pohanským kultom. V tomto časovom úseku sa nevylučuje ani existencia slovanského hradiska v tejto lokalite. Časovo mladšie osídlenie, potvrdené archeologickým výskumom je z 10.-13. stor. po. Kr.

V tzv. „kolonizačnom" období /v rokoch 1150-1250/ tu s veľkou pravdepodobnosťou vzniklo cirkevné patrocínium. Z tohoto obdo­bia pochádzajú početné stavebné a keramické pamiatky, na ktorých možno badať stopy vply­vu doznievajúcej Veľkej Moravy a nastupujúce­ho nového zriadenia. Na tomto mieste možno spomenúť nález pece so železnou truskou a de­formovanými kovovými predmetmi, čo svedčí o spracovaní železa v tejto lokalite, resp. o dru­hotnom pretavení opotrebovaného železného náradia na jeho opätovné využitie. Významnou ukážkou spôsobu obživy stredovekého človeka žijúceho v tejto oblasti sú obilné jamy, ktoré dokumentujú poľnohospodárske využitie toho­to územia. Vo výplni jednej z takýchto jám bo­la v hĺbke 1,2 m nájdená ľudská kostra. Po jej vybratí výplň pokračovala do hĺbky 3 metrov. Tento objav bol spočiatku pokladaný za kulto­vú obeť starých Slovanov, skúmaním sa však zistilo, že kostra je z 12.- 13. st., čiže z obdo­bia už udomácneného kresťanstva a preto je prijateľnejšie spájať tento nález s vpádom a pustošením Tatárov na území vtedajšieho Uhorska v roku 1241.

V    tomto období osídlenie zaniká a znova sa objavuje až v 14. storočí, kedy tu vzniká nová dedina, písomne doložená z roku 1409. V do­kumente sa spomína kostol s kláštorom, ktorý vznikol pravdepodobne už v 12.stor. Zničenie tejto dediny sa pripisuje tureckým hordám, kto­ré tu plienili v roku 1663. Ich ničivými nájaz- dami zaniklo v okolí Senca viacero dedín, me­dzi nimi aj usadlosť Amsterodam, dnešný Čer­vený Majer. Týmto obdobím sa prerušuje línia trvalého osídlenia.

Na troskách stredovekej dediny vznikol ma­jer, územne patriaci do šintavského pánstva. V súpise majetku zo seneckej fary sa spomína, že v 1 8.storočí mal majer Svätý Martin dva do­my. Jeden z nich slúžil na ubytovanie majiteľa panstva v čase poľovačiek. Druhý clom bol určený pre lesníkov, ktorí mali na starosti údrž­bu lesov.

V    prvej polovici tohto storočia predvojnová Československá republika zoštátnila pozemko­vou reformou majer Svätý Martin a tým sa stala jeho vlastníkom, v 30-tych rokoch tu boli po­stavené sušiarne na tabak a maštale s nadstav­bami, v ktorých boli zriadené byty pre robotní­kov /bírešov/, pracujúcich na tunajšom veľko­statku. Počas druhej svetovej vojny patril Svätý Martin Slovenskej republike. Hranica s Maďarskom prechádzala Červeným Majerom. Dnes už zabudnuté a spustnuté vojenské hroby a úkryty v tunajších lesoch sú nemými svedka­mi udalostí z čias oslobodzovania ČSR v roku 1945. Správcom Svätomartinského majera bol už začiatkom 40-tych rokov, až do roku 1949 Ing. Pálka.

Nových trvalých obyvateľov prijal Svätý Martin takmer po troch storočiach až v ro­koch 1948-1949. Týmito rokmi sa datuje jeho nové osídlenie a písanie jeho novej histórie, ktorá sa nezaobišla bez pokory, odriekania, utrpenia a námahy, pričom si naši terajší oby­vatelia vždy zachovali vieru v pravého a jedi­ného Boha.

POLOHA, MARTINSKÝ LES, RASTLINSTVO A VODA

Svätý Martin je malá dedinka, ktorá má 38 ro­dinných domov a 153 obyvateľov. Je položená na rovine pod Karpatami, obklopená dubovo- hrabovými lesmi nazývanými Martinský les. Tento les netvorí' jeden súvislý celok, ale tvorí viaceré menšie viac-menej spolu prepojené po­rasty. Rozprestiera sa v južnej časti Trnavskej sprašovej pahorkatiny, ktorá je súčasťou Podunajskej nížiny, medzi Sencom, Blatným, Šenkvicami a Viničným. Jeho rozloha je 430 ha. Nadmorská výška územia dosahuje v priemere 185 m nad morom. Podľa zistenia odborníkov rastie v Martinskom lese až 6 dru­hov dubov, čo je neobvyklá vzácnosť. Možno spomenúť dub sivozelený, dub jadranský, dub cér, dub mnohoplodý, dub letný a dub balkán­sky. Najstaršie stromy majú okolo 115 rokov. Na Slovensku sú len dve lokality, kde sú tak komplexne zachované dubové lesy. Jednou z nich je Martinský les a druhou Dubník pri Seredi.

V Martinskom lese rastie tiež vŕba biela a vŕ­ba rakytová, topoľ biely a topoľ osikový. Osobitný ráz Martinskému lesu dodáva aj silné zastúpenie brestu poľného a javora poľného. Vyskytuje sa tu aj moruša biela a moruša čier­na. Moruše boli vysadené ešte pred príchodom nových obyvateľov Svätého Martina, teda pred rokom 1949. Údajne tu mala vzniknúť továreň na hodváb o čom svedčia aj vysadené moruše. K realizácii tohoto projektu však nikdy nedošlo.

Hoci lokalita Sv. Martina a Martinského lesa nie je súčasťou chránenej krajinnej oblasti, vy­skytuje sa tu niekoľko chránených, prípadne ohrozených druhov rastlín. Z kategórie ohroze­ných rastlín sú to najmä hlaváčik jarný, cesnak guľatohlavý, berla vzpriamená, hrachor chlpatý a kocúrnik panónsky. Z veľmi ohrozených rastlín je to ostropysk chlpatý a zimozeleň by­linný. Osobitnú pozornosť si vyžaduje jasenec biely. Medzi chránené rastliny tohto lesa je tre­ba spomenúť ľáliu zlatohlavú, konvalinku vo­ňavú a zimozeleň menší.

Les je plný prírodných pokladov, ale aby sme si ich zachovali je na mieste požiadavka, aby bola činnosť človeka v tejto oblasti premyslená a plánovaná. Na zdravie lesa má napríklad veľ­mi neblahý vplyv prítomnosť smetiska komu­nálneho odpadu v jeho bezprostrednej blízkos­ti a tiež prítomnosť diaľnice.

Cez dedinku Svätý Martin nepreteká žiadna rieka ani potok. Je tu len malé jazierko ľudovo nazývané rybník. Voľakedy slúžil pre napájanie zveri. Spolu s pasienkom tvoril krásny kút čistej nedotknutej prírody a bol rajom pre oddych. Asi 500 m od rybníka sa nachádza stojatá voda. Kedysi bola neprístupná pre deti, pretože bola údajne hlboká. Asi preto dostala názov Morské oko. Dnes je okolo Morského oka zamokrená pôda o b raste n á rákosím, ktoré slúži pre úkryt drobnej poľnej zveri alebo divých kačíc.

O Martinský les sa vždy dobre starali miestni horári. Augustín Glasa do roku 1973, po jeho odchode do dôchodku starostlivosť o les pre­bral Martin Čepel. V súčasnosti sa o les stará p. Skandera.

OBYVATEĽSTVO

Uplynulo 50.rokov odvtedy, čo má Svätý Martin svojich nových obyvateľov. Boli to ro­diny: Jurinová, Škorvagová, Čepelová, Potočárová, Mitková, Targošová, Pavlusová, Králová, Čimborová, Mičianová, Kobelová, Košútová, Kubicová, Ligdová, Valková ,Minarčiková a Nevedálová.

Kto vlastne sú obyvatelia Svätého Martina?

Sú to prevažne kysuckí rodáci pochádzajúci zo Zborová nad Bystricou, Starej Bystrice, Klubiny, Riečnice, Lutiše a Vychylovky. V trid­siatych rokoch odišli so svojimi rodinami do Juhoslávie. Popredali svoje políčka i príbytky a opustili chudobné Kysuce. Ich cesty v Juhoslávii smerovali predovšetkým do dedi­niek Ledenik, Jelisavec, Bračevci, Niza, Našice a Poganovce. Jurinovci mali v Ledeniku strýka, nuž išli za ním. A s nimi sa na dlhú cestu za chlebom vydávali aj ďalší. V Juhoslávii sa mali lepšie, ale vždy boli iba cudzincami. Túžili po domovine a preto keď sa dozvedeli o možnosti vrátiť sa späť, využili ju a prišli. Na Kysuce už ale nemohli, nič tam už nemali. Žiadali presŕd- lenecký úrad o pridelenie pôdy a bývanie. Až 8 týždňov strávili niektoré rodiny v železničných vagónoch v Senci v očakávaní, čo s nimi bude. Aj keď to nebolo ľahké, ich žiadosti bolo časom vyhovené. Dostali Palkov veľkostatok vo Svätom Martine, za podmienok, že tu vytvoria na základe vládneho nariadenia štvrtý typ družstva, podľa ktorého nesmeli deliť pôdu v okruhu 50 km od Bratislavy.

Noví obyvatelia chceli mať svoje príbytky a vlastnú strechu nad hlavou a preto museli za­čať budovať. Chýbali im základné podmienky pre život. Nebolo tu takmer nič, voda iba pro­vizórna, ani prístupová cesta, ani elektrina. Podmienky pre život si museli postupne vytvá­rať sami. Začali nad rybníkom kopať studňu. Bola hlboká 23 m. Ostatné bolo vŕtané až do hľbky 304 m. V dedine stravovali po rodinách tých, čo vŕtali studňu. V roku 1955 zaviedli obecný vodovod cez celú dedinu. Neskôr vyvŕ­tali a vybudovali novú studňu, ktorá zabez­pečuje kvalitnú vodu pre všetkých obyvateľov až doteraz. Postupne bola vybudovaná elektri­na a cesta. Martinčania si spoločne dali zhoto­viť stavebný plán a v rokoch 1953 a 1954 za­čali kopať základy pre nové domy. Ľudia, ktorí tu žili museli šetriť ako na strave, tak aj na ob­lečení, ak si chceli vybudovať dôstojné príbyt­ky. Vtedy nemali také podmienky a možnosti ako neskôr ich deti. V roku 1956 sa do nových rodinných domov sťahovali prví obyvatelia. Boli to rodiny Blažeja Jurinu, Martina Mičiana a Vavrína Kubicu. Dnes tu máme postavené ro­dinné domy, moderne zariadené so všetkým vy­bavením ako v meste. Zatiaľ chýba dobudova­nie plynu. Keďže sme miestnou časťou Senca veríme , že i to bude v dohľadnej dobe vyrieše­né.

Obyvatelia Svätého Martina chodili nakupo­vať do mesta Senec. V roku 1953 tu bol prvý obchod so zmiešaným tovarom. Vedúcim bol Imrich Mitka. Neskôr prevzala obchod jeho dcéra Anna Mitková. V roku 1967 bol postave­ný v dedine nový obchod a pohostinstvo, ktoré slúžili potrebám miestnych obyvateľov. Dodnes sa tu predávajú základné potraviny, nápoje a všetko pre potreby domácnosti. Pohostinstvo viedla k spokojnosti zákazníkov od roku 1970 až do roku 1980 Regina Pavlusová.

Treba pripomenúť, že aj keď sa tu obyvatelia usadili v malom počte boli medzi nimi zastú­pené všetky profesie potrebné k životu človeka. Apolónia Targošová pôrodnícka, ktorá pomáha­la na svet všetkým deťom, ktoré sa narodili do­ma. Vtedy neboli sanitky a ani lekár nablízku. Pamätáme si, že niektoré ženy doma šili pre svoje deti oblečenie napr: Dorota Potočárová, Amália Pavlusová a Žofia Targošová. Zvonár a stohár Jozef Kobela spolu s manželkou Annou ukladali slamenné stohy. Kováč bol František Čepel a elektrikár a údržbár bol Ján Minarčík. Stolár bol Jozef Ligda a tesár Ladislav Mitka. Neskôr pri výstavbe vlastných rodinných do­mov sa postupne zdokonaľovali aj v iných re- meslách ako napr.:v murárčine, pokrývaní striech atď.

Treba zdôrazniť mimoriadnu pracovitosť tu­najších žien, ktoré v minulosti vykonávali všet­ky ťažké práce zarovno s mužmi. Spomeniem napríklad : vedenie koňa pri šintovaní a ohŕňa­ní, ďalej nakladanie hnoja, hádzanie snopov do mláťačy a podobne. Popritom sa ešte doma po večeroch tkali uteráky, plachty a koberce na krosnách.

BLAŽEJ JURINA A ŠTEFAN ŠKORVAGA

Blažej Jurina a Štefan Škorvaga boli kľúčový­mi osobnosťami, ktoré zorganizovali návrat ky­suckých rodákov z Juhoslávie domov na Slovensko. Súhlas k vycestovaniu im pomohol vybaviť p.Nemota, predseda klubu Čechoslová- kov v Juhoslávii. Boli ťažké povojnové časy, na Kysuce sa vrátiť nemohli a preto bolo potrebné hľadať vhodné miesto na usadenie. Mali niekoľ­ko ponúk, ale oni chceli iba štátnu pôdu, ktorú predtým nikto nevlastnil. Svätý Martin bolo miesto, ktoré spĺňalo ich požiadavky. Vybaviť toto miesto nebolo vôbec ľahké, museli tvrdo zápasiť, aby dosiahli svoj cieľ. Úradné záleži­tosti vybavili za pomoci povereníkov vnútra p.Okáliho a p. Vrbovského a tiež tajomníka Jednotného zväzu slovenských roľníkov p. Rendeka.

Po dosiahnutí svojho cieľa mali veľkú radosť, hoci Martinčanov nečakali žiadne romantické podmienky, museli ešte tvrdo pracovať a veľa si odriekať, aby dosiahol obraz dedinky Svätého Martina dnešnú podobu.

Blažej Jurina - bol vodcovský typ, čo dokazo­valo aj jeho postavenie kapitána a komisára zvláštneho oddielu armády Josipa Brosa Tita, počas II. Svetovej vojny, kde bol aj zásobova- teľom. Za odbojovú činnosť v Juhoslávii mu bo­lo prezidentom ČSSR udelené štátne vyzname­nanie „Rad červenej hviezy". Po usadení vo Svätom Martine sa stal prvým predsedom druž­stva. Družstvo pod jeho vedením bolo prospe­rujúce, preto bol aj ocenený medajlami pri príležitosti 10. a 20. Výročia založenia JRD. Pri príležitosti 50. Výročia vzniku ČSSR mu tiež bola udelená pamätná medaila ako prvému predsedovi JRD.

Štefan Škorvaga - bol prvým podpredsedom družstva. Spolu s Blažejom Jurinom tvorili dvojicu, ktorá sa vzájomne doplňovala a tak zabezpečovala celý chod družstva. Štefan Škorvaga bol hudobne nadaný, hral na husliach do vysokej staroby doprevádzal svätú omšu hrou na organe. Výraznou črtou v jeho živote bola neustála túžba po vedomostiach. Dožil sa pomerne vysokého veku 85 rokov.

JRD, RASTLINNÁ A ŽIVOČÍŠNA VÝROBA

Martinčania začali spoločne hospodáriť už na jeseň v roku 1948, keď spoločne zasiali pšenicu a tak pripravili základy novej úrody.

JRD bolo právne datované od I.januára 1949. Toto družstvo bolo jedným z tých siedmich dru­žstiev, ktoré boli označované ako predvoj ko­lektívneho hospodárenia na Slovensku. Martinčania sa roboty nebáli a myšlienka spo­ločnej práce im tiež nebola cudzia. Pôdu, kto­rú dostali, rozdelili na 26 vlastníckych podie­lov, ale obrábali ju spoločne.

Za predsedu JRD si zvolili Blažeja Jurinu. Za podpredsedu Štefana Škorvagu. Začiatky spo­ločnej práce boli ťažké. Družstvo začínalo veľ­mi skromne. Vtedy nemali ešte stroje, celým ich majetkom bolo niekoľko párov koni, tro­cha osiva, krmiva a pšenice. Boli radi, že sa znova niekde usadili. Niekedy pracovali aj bez výplaty, ale nereptali, naopak usilovne sa zapájali do spoločnej práce. A ešte si pritom aj zaspievali. Dobrá nálada ich nikdy neopúš­ťala.

Martinskí družstevníci hospodárili na 212 ha poľnohospodárskej pôdy, z ktorej bolo 1 76 ha ornej. Najvyššie príjmy však mali z 10 ha vý­mery tabaku. Pestovanie tabaku prevzali od bý­valého veľkostatkára Pálku. Tabak bol vždy veľ­mi výnosnou plodinou. Pravdaže potreboval dobrú starostlivosť i kvalifikovaný prístup k pes­tovaniu. Z odrôd tabaku pestovali: tabak Tisský, Virgínia, Zlatá Virgínia a neskôr R1 a R2. Tabakovú skupinu viedol Vavrinec Kubica a ne­skôr Ignác Potočár.

Z obilnín pestovali s výbornými výsledkami na 90 ha jačmeň a pšenicu. V r. 1972 sa stali najlepšími pestovateľmi pšenice v okrese, kedy dosiahli po 44,5 q zrna z hektára, hoci predtým dosahovali iba polovicu.

Po ukončení zberu úrody pripravili dožinky. Po splnení kontigentu /odovzdanie povinnej dávky pre štát/ si vytvorili najprv rezervu pre dobytok a až potom mohli zbytok rozdeliť po­dľa odpracovaných jednotiek aj pracovníkom. Na jednu pracovnú jednotku prideľovali 3 kg obilia. Keď zabili ošípanú rozdelili mäso do každej rodiny.

V    živočíšnej výrobe sa orientovali na chov hovädzieho dobytka, chov ošípaných, hydiny a vodnej hydiny. Vybudovali svojpomocne no­vú maštaľ a hydináreň. Hydináreň napokon vy­horela a chov hydiny tak zanikol.

Ďalšou pracovnou príležitosťou pre mužov bola gátrová píla. Venovali sa spracovaniu guľatiny na rezivá. Základy pre pílu vybudova­li svojpomocne.Pílu inštaloval Ján Minarčík. Píla bola finančným prínosom pre družstvo. Počas existencie družstva sa tu vystriedalo niekoľko predsedov. Po Blažejovi Jurinovi bol predsedom Tomáš Čepel, neskôr Rudolf Novák.

V      roku 1973 martinskí družstevníci spojili svoj chotár so seneckým. Ľuďom, ktorí stáli pri základoch tohoto družstva nebolo ľahké sa v tejto veci rozhodnúť, pretože samostatné hos­podárenie aj polia im prirástli k srdcu. Museli pochopiť nátlak štátnych orgánov a ísť do spo­ločného. Pracovných síl ubúdalo, mladí uteka­li do mesta . Preto sa rozhodli pre spoločné hospodárenie so seneckým družstvom, neskôr aj so štátnymi majetkami. Toto spoločné hospo­dárenie trvalo do roku 1992. Vtedy bolo druž­stvo pretransformonavé do súkromného vlast­níctva až do roku 1999, kedy sa utvorilo Spoločenstvo, ktoré sa bude starať o spoločnú pôdu a hospodárenie na nej.

VZDELÁVANIE, MLÁDEŽ, ŠPORT

Vzdelávanie a škola boli vždy základom pre rozvoj spoločnosti. Aj martinčania venovali tej­to oblasti zvláštnu pozornosť.

Prvá škola bola zriadená v jednom byte ešte na majeri. V roku 1948/1949 ju navštevovalo 1 8 našich deti. Prvým učiteľom v tejto škole bol Štefan Šalkovič z Blatného, ktorý tu vyučoval už predtým bírešské deti a ktorý ako prvý začal s deťmi nacvičovať divadelné hry od Palárika. Staršie deti chodili do školy do Šenkvíc . Tento stav trval až do roku 1952. Vtedy si obyvatelia svojpomocne postavili drevenú školu. Na jej výstavbe sa podielali najmä stolár jozef Ligda,

Mikuláš Pavlus a tesár Laco Mitka. Ján Ligda, Anton Pavlus a Peter Škorvaga vozili na trakto­re zo Senca materiál. V starej škole sa vyučova­lo až clo roku 1959. Medzitým raz vyhorela. Zatiaľ, kým si pán učiteľ Šalkovič plnil vojenské povinnosti martinské deti vyučoval Gejza Kornúth z Trnavy a neskôr Zuzana Štefeková. Učila tu dva roky. Obyvatelia Svätého Martina pamätajú, že práve u nej sa schádzala všetká mládež a ona pokračovala v nacvičovaní diva­delných hier. Pán učiteľ Šalkovič tu potom učil ešte po skončení základnej vojenskej služby v školskom roku 1954/1955. Neskôr sa tu vy­striedalo ešte niekoľko učiteľov. Spomenieme Jozefa Pecára z Kráľovej pri Senci. Kamil Žák dochádzal zo Šenkvíc, vyučoval v šk. roku 1957/1958. Najmä on iniciatívne priložil ruky k výstavbe novej školy. Pani učiteľka Marienka Tušová z Blatného vyučovala v školskom roku 1958/1959. Rada chodievala s deťmi do príro­dy na vychádzky a učila ich spoznávať rastliny a stromy. Najdlhšie obdobie učiteľovania tu prežili manželia Harangózoví. Pôsobili tu od roku 1959 do roku 1971. Naposledy tu učila pani učiteľka Vlasta Šulková. Dnes slúži budo­va bývalej školy pre mesto Senec aj pre Svätý

Martin ako materská škola. Denne autobusom privážajú deti zo Senca. Riaditeľkou materskej školy je Eva Hurtová.

Martinské deti boli šikovné a učenlivé a preto sa z nich stali inžinieri, lekárka, učiteľky, zdra­votné sestry, dobrí remeselníci ako napr. skle­nári, stolári, zámočníci a iní šikovní a zdatní odborníci.

Vtedajší učitelia boli nositeľmi spoločenského a kultúrneho života. Pán učiteľ Štefan Šalkovič prvý začal organizovať vo Svätom Martine tra­dície majálesov. Prvý majáles sa konal nad sta­vidlom pri rybníku. Pri organizovaní mu po­máhali mladí muži Ján Ligda, Vendel Škorvaga a Pavlusoví mládenci.

Mládež tu vyrastala taká istá ako všade inde. Rada sa zabávala, ale už od samého začiatku musela aj tvrdo pracovať. A tak sa mládež cez prázdniny zúčastňovala na prácach pri zbere tabaku, či pri žatevných prácach alebo iných činnostiach. Už od útleho veku bola vedená k práci a zodpovednosti. Neskôr, keď chodili martinské deti do školy do Senca, zúčastňova­li sa na rôznych športových akciách a súťažiach. Spomenieme napr. martinské žiač­ky, ktoré v rokoch 1973-1974 boli najlepším družstvom vo volejbale žiačok v okrese za ZD§ Senec.

Základ tohoto družstva tvorili hlavne martin- čanky - Helena Škorvagová, Ľudmila Pavlusová, Lýdia Mitková, Anna Kobelová a Mária Potočárová. Neskôr k nim pribudla aj Mária Podmanická. V základnej volejbalovej šestke bolo až päť dievčat z Martina. Družstvo sa zúčastňovalo krajských súťaží, kde dosaho­valo pekné výsledky.

V roku 1975 študent 4. ročníka gymnázia v Senci martinčan Milan Potočár vyhral krajské kolo Západoslovenského kraja a Bratislavy v matematickej olympiáde za čo získal dvojtýž­dňový pobyt v bývalom ZSSR. Svätý Martin zviditeľnil aj trénovaním žiačok ZDŠ Senec vo volejbale. Bol predsedom volejbalového zväzu pre okres Bratislava-vidiek.

Zo športovej činnosti možno spomenúť futba­lovú miniligu. Mladí chlapci a muži z Martina niekoľkokrát súťažili s okolitými obcami.

Martinské dievčata Danka Potočárová, Marienka Valková, Danka Valková a Anka Čepelová nacvičili divadelnú rozprávku pre deti. Scénar k rozprávke napísala Danka Potočárová. Divadlo hrali pre deti v garáži u Valkových. Radosť mali nielen deti, ale i dievčata.

Naša dedinka vlastní veľké športové ihrisko a malý športový areál, kde sa mládež z času na čas stretáva pri futbale a volejbale. Je to veľká výhoda pre mladých ľudí. Nemajú ju všade a preto by mali čo najviac času tráviť v týchto priestoroch.

SPOLOČENSKÝ ŽIVOT A TRADÍCIE

Obyvatelia Svätého Martina nežili len prá­cou. Mládež sa často do neskorého večera po ťažkej a namáhavej práci zabávala, spievala a tancovala. Ráno išli znova do práce. Zúčastňovali sa spoločných výletov po celom Slovensku. V roku 1960 navštívili Betliar, Oravu, jaskyňu Domica a ďalšie iné miesta. Na tieto spoločné zájazdy mali pekné spomienky.

Stretávali sa aj pri rodinných a spoločenských udalostiach. Napr. na svatbách. Tu sa vždy ziš­la celá dedina a spoločne sa veselili. O marti- nčanoch sa vždy hovorilo, že boli ako jedna ro­dina. Veď to bola aj pravda. Spoločne pracova­li, spoločne sa zabávali a spoločne žili so svo­jimi starosťami a radosťami. Stretávali sa na krs- tinách a tešili sa z príchodu nového človiečika. Pripravovali hodové zábavy a po skončení ža­tvy aj dožinky.

V živote martinčanov spomenieme ešte dve mimoriadne akcie, na ktorých sa zúčastnili obyvatelia Sv. Martina Tomáš Čepel a Valéria Mitková. V Martine na Turčianských slávnos­tiach folklóru v roku 1989, im bol udelený dip­lom za účasť a pripravený program: Rodostrom národa.

Dňa 7.júla 1991 sa spolu s ďalšími obyvateľ- kami Martina zúčastnili XXXVII.ročníka folklór­neho festivalu Východná. Do programu prispe­li spevmi a tancami z Juhoslávie a Slovenska ako aj samotným hovoreným slovom o ich ži­vote a práci na Kysuciach, v Juhoslávii ale aj te­rajšom. Na slávnostiach sa zúčastnili Valéria Mitková, Tomáš Čepel, Anna Čepelová, Žofia Targošová, Regina Pavlusová, Margita Kobelová a Emília Tanková.

Tradície sa tu vždy udržiavali a ešte aj dnes si ich udržiavame. Pravidelne pred Vianocami prídu do všetkých domácnosti Lucie v bielom, ktoré vyženú z domu všetko zlé a prinesú do rodiny šťastie. Dodržiava sa aj mikulášska tra­dícia, ktorej sa veľmi tešia hlavne deti, pretože Mikuláš im prináša radosť a darčeky. Veľkonočná šibačka a polievačka sa tiež tra­duje. Sibači v skupinkách alebo samostatne na­vštevujú každý dom , pošibajú gazdinú a diev­ky, poprajú zdravia, hojnosti za čo ich gaz­dinky počastujú pripravenými maškrtami a tra­dičnými vajíčkami. Tradične sa konali aj majálesy a juniálesy, prípadne poľovnícke zábavy, ale v poslednom čase tieto veselice akosi ubúdajú.